My honimsia časta za maraju błudnaj, Jakaja ŭ nas ščaściem zaviecca. Dyj trudna jaje nam złavici, oj, trudna, Choć błizka, tuž błizka, zdajecca... Adnymi raj-ščaście zaviecca bahaćcie, Što śviecicca hrošy mašonkaj; Druhimi – paradak i zhoda u chacie, A inšymi – ŭdałaja žonka. Toj rviecca da słavy šyrokaj, viałikaj. Toj – žyci niaznatna, jak dzieci; Toj – pieśniaj azvacca niasvojskaj i dzikaj, Toj – rodnuju dumku zapieci... I roim u dumkach tak cełymi dniami, Dy ščaście nia roicca rojna... A ślozy druhich, što łijucca prad nami, Ci ž mohuć dać spać nam spakojna?..
18.VIII.1906.
|
|